Wolf Hill - Ayumi → ep. 1 - Lúčenie & Nová škola

16. prosince 2008 v 20:52 | Ayumi
Takže tu je "vytúžená" 1. kapitola xD Snáď sa Astrid a Rikku bude páčiť ^^ ↓↓

1. Kapitola

Lúčenie & New škola

Obloha nadobúdala sivý odtieň a mračná drzo zatarasili slnečným teplým lúčom cestu. Na krajinu začal neľútostne fúkať vietor a ľuďom v meste začal odfukovať šibalsky klobúky. Mesto nechránili ani z jednej strany stromy, pretože bolo v zovretí rozsiahleho jazera. Za jazerom rástol neporušený les listnatých a ihličnatých stromov plný zvery a rastlín.

V lese nefúkalo tak ako v meste a vládlo tam príjemné pološero. Na prašnej zemi boli napadané prvé žlté listy tohtoročnej jesene. Korunami stromov sa preháňal miernejší vietor a staré lístie sfukovalo na trávnatú i prašnú zem.
Na kraji lesa pri menšej zátoke jazera stálo 15 ročné dievča vyššej postavy. Na sebe mala dlhú ľanovú sukňu, ktorú si sama ušila, a staré dotrhané semišové tričko, ktoré raz našla pri zátoke ležať na piesku. Obuté nemala nič a vlasy mala čierne, rozpustené po lakte. Na jej bledej pokožke sa jasne vynímali jej nezvyčajné tmavo-tyrkysové oči s hustými dlhými mihalnicami.
So zasnenými očami sa dívala na mesto, črtajúce sa v diaľke. Tu fúkal vietor silnejšie než v lese a hravo sa pohrával s jej dlhou ľanovou sukňou. ,,Dnes sa schyľuje k poriadnej búrke, čo myslíš?" ozval sa príjemný zvierací hlas za ňou. ,,Simbala! Vystrašila si ma!" obrátila sa na vlčicu, ktorá sa vynorila z tmavej húštiny. ,,Už dosť dlhšiu dobu sa zasnene dívaš na mesto. Stalo sa niečo?" spýtala sa starostlivo Simbala a pozrela na Yumayi. ,,Niečo ma stále k mestu čoraz viac priťahuje a ja neviem zistiť čo to je," odvetila Yumayi a pozrela na sivú oblohu. Zrazu na ňu čosi kvaplo. Bola to prvá kvapka. Po nej nasledovali ďalšie a ďalšie, až sa rozpršalo natoľko, že celá premoknutá vošla do lesa, kde pomedzi stromy prenikali kvapky príjemného letného dažďa a zúrodňovali pôdu.
,,Prišla som ti vlastne povedať jednu dôležitú vec, ktorá ti zmení celý život," začala Simbala. ,,Už ako si sa narodila, sme vedeli, že ťa tvoji rodičia, ktorých si nikdy nepoznala, prihlásili na internátnu školu Wolf hill. Po dovŕšení 15 narodenín si pre teba príde pracovník úradu pre magické siroty a odvedie ich do Wolf hillu. Takže choď pri hlavnú čiaru lesa, tam ťa bude čakať aj s novým oblečením. Ja žiaľ s tebou ísť nemôžem, pretože prekročiť druhú čiaru lesa je zakázané a má to aj tragické následky. Tu sa musím s tebou rozlúčiť, dieťa moje. Opatruj sa a dávaj na seba pozor!" Pri behu dokončila Simbala a stratila sa medzi stromami. Yumayi pri chôdzi premýšľala o všetkom, čo sa za tak krátku chvíľu dozvedela. Nestihla sa dokonca ani rozlúčiť s jej náhradnou matkou, ktorá ju celý život opatrovala ako svoje dieťa.
Rýchlo si pobalila veci, veľa toho aj tak nemala, po rodičoch jej ostal len malý prenosný denník s rozmermi 20x10 cm. Bolo tam všetko o nich. Po jej vlčej rodine ostal len malý vreckový nožík a batoh z hrubej kože, prešitý trstinou.
Rýchlo sa rozbehla na hlavnú čiaru lesa, kde ju čakal pracovník. V rukách držal nové šatstvo a milo ju pozdravil: ,,Som rád, že ťa spoznávam Yumayi. Priniesol som ti nové oblečenie, tak sa bež prezliecť, lebo ideme navštíviť riaditeľa Wolf hillu."
O necelú polhodinku sedela Yumayi v nových šatách v malej drevenej plťke, ktorá hladko pretínala vodnú hladinu a za sebou nechávala spenené čiary.
Plťka narazila na breh ostrova a nechala Yumayi na pospas modernému, neznámemu svetu. Vedľa nej sa postavil pracovník, ktorý vystúpil z loďky a povedal: ,,Poďme."

♦♦♦

,,Prečo ja?!" zahuhňala Amaya a prehodila si plecniak cez plece. Janea (jej segra) si iba odchlipla z kakaa a sledovala sestru. Amaya bolo 15 ročné dievča, ktoré práve prestupovala do nejakej špeciálnej školy. ,,Podáš mi to pero?" poprosila ju. Janea iba mykla plecami, odhrnula si na postupne nastrihanú ofinu a podala jej bieločierne pero. Amaya si ho schovala do plecniaka a obula si biele tenisky. Rozlúčila sa z rodičmi a sestrou, a otvorila dvere. Takmer ju zhodil z nôh prudký závan vetra. Amaya sa usmiala, keď videla, že sa schyľuje k dažďu. Energicky vykročila po štrkovom chodníku, na ktorého konci ju čakal taxík.
Amaya so záujmom sledovala okolitú krajinu. Zdvihla sa hustá hmla a a zahalila okolie. Taxík musel ísť neskutočne pomaly kvôli hmle, ale taktiež aj kvôli ceste - bola plná dier a hrbolcov a navyše nebola betónová. Vodič auta potichu zahrešil, lebo sa ponorili do bahnovej kaluže a nešlo sa z tadiaľ dostať. Musel vystúpiť z auta a tlačiť ho. Po necelých 3 minútach sa mu to aj podarilo. Potom asi takú polhodinu ešte cestovali.
Amaya medzi tým zaspala. Keď sa zobudila (pretože už boli na mieste) nevedela si spomenúť čo sa jej snívalo. No nič... Poobzerala sa dookola. Príjemne ju prekvapila jedna skutočnosť - pršalo ale nehrmelo. Takto to milovala. Vystúpila z auta, dala si dole kapucňu a nechala teplé kvapky dažďa dopadať na jej tvár a telo.
Keď už ju to zunovalo, rozhliadla sa po vodičovi. Vykladal veci z kufra a dával ich do nejakého člna. Stáli totižto pri jazere, ktoré obklopovalo nejaký ostrov. Na ostrove bolo nejaké mesto, v ktorého strede stála stará budova v tvare štvorca a podkovy. Hm... to asi bude tá škola. Pomyslela si Amaya. Nepripadala jej taká strašná, ako si najprv myslela; koniec koncov mala staré budovy rada. Pristúpila k loďke, sedel na nej starý muž a držal dve veslá.
,,Hm... ďalšia študentka..." zahundral si popod nos a začal veslovať, keď Amaya nasadla a taxikár odišiel. Veslovali dosť dlho, ako si Amaya všimla. Jazero bolo obrovitánske, pričom z diaľky vyzeralo tak malé.
O chvíľu už cítila pod sebou pevnú zem internátu a kráčala po vydláždenom chodníku ku hlavnej bráne internátu.

♦♦♦

Hnedovlasé, tmavooké dievča stálo pri otvorenom okne a dívalo sa na východ slnka. Horlivo premýšľala. Dnes mala odísť na internátnu čarodejnícku školu. Odmala bola vychovávaná ako čarodejnica v čarodejníckej rodine, aj keď svoje schopnosti ešte neobjavila. Možno to bolo preto, že išla na tú školu o rok skôr, ale jej rodičia vravia, že je nadpriemerne inteligentná. Toto 14-ročné dievča sa volalo Minako Sasaki.
Odtrhla sa od okna a sadla si na posteľ. Do novej školy sa tešila ale mala obavy, obavy o svoju rodinu. Pod viečkom ju pálila slza, ktorá jej vzápätí stekala po líci. Rýchlo ju utrela rukávom svojich obľúbených čiernych šiat a usmiala sa. Zbalila si do kufra posledné tričko a zhlboka si vydýchla. Pozrela sa na svoj kufor, prekrížila si ruky na prsiach a spokojne sa usmiala.
Vtom sa ozvalo klopanie na dvere a dnu vošla jej 9-ročná sestra Kindy. V rukách niesla podnos na ktorom bolo kakao a vianočka s maslom. Minako sa na ňu usmiala a modrooké dievčatko tácku položilo na nočný stolík. Objala ju. ,,Ďakujem," poďakovala sa a postrapatila jej biele vlásky po kolená zapletené do dvoch vrkočov. ,,Niet za čo," odvetila Kindy a lišiacky sa usmiala. Potom vyšla z izby. Minako si odpila z teplého kakaa a zjedla vianočku.
Potom zbehla dole schodmi, kde na ňu čakali rodičia a sestra. ,,Nemôžem uveriť, že odchádzaš," usmiala sa mama. ,,To bude v pohode," opätovala jej úsmev Minako, i keď sama neverila svojim slovám. Objala mamu a sestru. ,,Drž sa!" povedal otec. ,,Neboj, budem; už nie som malá," objala aj jeho. ,,Budete mi veľmi chýbať!" povedala všetkým. ,,Aj ty nám," riekla mama a slzy mala už na krajíčku. Minako si sadla ku Kindy. ,,Poslúchaj, dobre?" spýtala sa a prehrabla jej hebké vlasy. ,,Neboj sa," bolo počuť jemný hlások. Vstala. Mama si utrela oči a povedala: ,,Tu máš túto fľaštičku. Je v nej prášok, ktorý ťa dostane priamo pred školu."
Podala Minako zlatú trblietavú nádobku. Minako otvorila dvere a vyšla von. Otočila sa k domu a všetkým zakývala. Potom otvorila fľaštičku. Okolo nej začal v kruhu tancovať zlatý prášok a celú ju obkolesil, až sa ocitla v zlatom víre. Vzápätí pocítila ako sa jej nohy odlepili od zeme a potom už iba ticho a čierňava. V tom započula hlasy a stále sa zosilňovali. V tej chvíli sa ocitla pred internátnou čarodejníckou školou WOLF HILL.
Škola sa nachádzala na malom ostrove s menším mestom. Bola dosť stará, omietka sa na každom mieste odlepovala a odpadávala. V strede internátu bola klenutá sklená kupola, s výhľadom na nebo. Celý areál internátu pripomínal štvorec a podkovu. Budova v tvare podkovy bola oddelená od hlavnej časti, pretože slúžila ako ubytovňa pre študentov. V hlavnej časti sa nachádzali učebne a recepcia.
Minako stála pred hlavnou bránou a pred ňou sa objavil nejaký muž v čiernom plášti a milo ju oslovil: ,,Riaditeľ vás už očakáva. Poďte prosím za mnou," povedal a otvoril ťažké drevené dvere do areálu internátu. Minako ho poslušne nasledovala.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Rikku Rikku | E-mail | 17. prosince 2008 v 18:13 | Reagovat

Ako... Ja sa s tou mojou prvou kapitolou, vlastne s celým Forbidden memoirs môžem niekam zahrabať. Oproti tomuto bola tá moja 1. kapitola... Úbohá. A to doslova. Priznávam, nemám talent na písanie, ale čo narobíme. Keď už som sa do toho pustila...Budem pokračovať.

2 Fate Fate | Web | 20. prosince 2008 v 20:08 | Reagovat

sate, jen mě napadlo se sem stavit..máš tu moc kawai povídky...napadlo mě, budeš někdy na svém druhém blogu?

3 かおり かおり | E-mail | Web | 23. prosince 2008 v 22:08 | Reagovat

Vypadá to zatím dost zajímavě! n_n Nejvíc se mi líbí ta vlčí holka xD

4 Lucy Lucy | 2. února 2009 v 21:40 | Reagovat

mooc hezkyy, další další

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama
Navstevnost za minuly tyden (2.3. 2009 - 8.3. 2009) je:
Pondeli: 32
Utery: 97
Streda: 76
Ctvrtek: 51
Patek: 57
Sobota: 46
Nedele: 53

Celkem: 412


Díky !